My weekend

 Želám Vám krásne začatie týždňa, hlavné uspešnééé...

  

darček, ktorý dostal priateľ:) už dávnejšie

Tento post nebude moc o kozmetike na taký sa môžte tešiť už zajtra.:)
Aký ste mali víkend?
Poznáte to, keď toho máte toľko, že neviete od radosti, čo skôr, tak nerobíte takmer nič...
Ja by som vtedy robila, čokoľvek iné, čo väčšinou aj robím, a potom si poviem, aká som blbá, že som to už dávno mohla mať...a to hlavne vtedy, keď mám prácu napísanú a pod. Veď to ani toľko nebolelo.... 
Najhoršie je odhodlať sa!!!



A prečo to obrázok koláča? Možno to pojať aj starým-známym: "Bez práce nie sú koláče!" A navyše som sa pokúšala robiť jeden recept z iného blogu (preto tu nie je napísaný recept), a je kvapku odlišný od "vzoru", aj napriek tomu, že som dodržala inštrukcie:)). Volá sa STRUHANÝ KOLÁČ. Prehlasujem však, že na chuti mu to neobralo. A z nezvyčajného názvu tiež nemusíte mať strach.


Pôvodný recept môžte vzhliadnuť na adrese blogu Mory e Biondy:):
http://mora-e-bionda.blogspot.com/2010/11/grated-cake.html

Môžete podávať s kávičkou. A poznáte Horúce jablko? Poviem Vám, že Horúca ríbezľa je lepšia:). Aj keď u mňa je naj KÁVA:)

Btw. momentálne čítam Vášnivý klub botomanek od Beth Harbisonovej. O čo ide? O 4 ženy: Joss, Sandru, Helenu a Lornu. Ich osudy spojí založenie Klubu vášnivých botomaniek. Vášeň pre boty (topánky) ich natoľko spojí, že ich posedenia sa už netočia len okolo topánok, ale aj okolo ich vlastných radostí, starostí a pod.:). Puto priateľstva sa upevňuje. 

Síce ju ešte nemám dočítanú, ale celkom príjemná kniha s jemným napätím a náznakmi vtipu na jesenné večery:)

V poslednej dobe mi pokazilo náladu aj to, že hodinky, po ktorých som strašne dlho túžila a nakoniec objavila aj v obchode, nemám ani rok a už mi puklo sklíčko. A to neboli najlacnejšie. V škole pri odsuvaní stoličky som škrabla o stenu. Na sklíčku zostala malá oškreninka, taká bodečka. No aj to ma bolelo, veď viete vytúžená vec. Potom som začala nosiť druhé, pretože tieto sa mi trošku zle nosili pod bundou. Po 2 týždňoch, čo som ich mala položené na stole, že kuknem sa ako je to moc. A skoro mi oči vypadli, sklíčko krížom puknuté. Kedže sa na to nevzťahuje záruka....Neštvalo by ma to tak, keby nemali zafítové proti poškriabaniu. Asi odolávam zákonitostiam materiálov, kedže som ho poškrábať dokázala. Chcela som si ich dať opraviť, bolo by to nadlho, ale skrátka pani sa mi sama ponúkla, že mi zavolá, koľko by to stálo. Medzitým som si to rozmyslela, lebo sa bojím, že sa mi to stane v krátkej dobe zase a nemám toľko peňazí na rozhadzovanie a tiež by to navýšilo hodnotu hodiniek. Keď mi ani po týždni nevolala, poprosila som mamu, aby tam zavolala a povedala, že opravu nechcem a nech ich nechá na predajni, že si po ne prídem. Na druhý deň mi volala, že či som jej volala a že ako teda. Povedala som jej, že si ešte v ten deň po ne prídem. Medzi rečou mi oznámila novú sumu za opravu, ktorá bola prakticky o polovicu nižšia ako tá, čo povedala mame. Najlepšie bolo, keď som si po ne prišla a ona na mňa tónom, že pokiaľ správne neodpoviem, tak mi ich ani nevráti: " A môžem vedieť, prečo si ich nedávate opraviť?" Vysvetlila som jej to. Následne ešte poznamela, že to bol isto riadny náraz. Milujem, keď niekto vie lepšie ako ja, čo som spravila.